Nemecko bolo zdecimované dvomi svetovými vojnami v prvej polovici 20. storočia. Po skončení 2.svetovej vojny v roku 1945 bolo územie Nemecka rozdelené na štyri okupačné zóny, ktoré obsadili víťazní Spojenci USA, Spojené kráľovstvo, Francúzsko a Sovietsky zväz. Z okupačných zón vznikli dva nemecké štáty: Nemecká spolková republika a Nemecká demokratická republika. K opätovnému zjednoteniu Nemecka došlo až v roku 1990. Nemecko je zakladajúcim členom Európskej únie.
Najstaršie pamiatky sú z doby kamennej. V 5. storočí sa na území dnešného Nemecka usadili Kelti vytvárali kmeňové vojvodstvá ako Sasko ,Durínsko, Bavorsko alebo Alámiu . Po rozpade Rímskej ríše bolo toto územie kolonizované Franskou ríšou a po jej rozpade (845 n. l.) pripadlo územie Nemecka Východofranskej ríši . Na prelome 9. a 10. storočia po páde centrálnej moci, došlo opäť k rozdeleniu na jednotlivé kniežatstvá, ktoré sa postupne začali spojovať v jednotný celok, ktorého centrom sa stalo Sasko. Tieto odstredivé tendencie boli samozrejme doprevádzané i územnou expanziou severným, západným a hlavne južným smerom. Len východným smerom sa toto spočiatku príliš nedarilo, pretože tu stáli v ceste "barbarskí" Slovania . Tento vývoj vyvrcholil korunovaním nemeckého kráľa Ota .I pápežom v Ríme v roku 962 n. l. za cisára Rímskej ríše (neskôr Svätej ríše Rímskej). Jednota Nemecka trvala zhruba do polovice 11. storočia, kedy sa opäť začali prejavovať odstredivé tendencie jednotlivých štátov a kniežatstiev, ktoré boli nakoniec "centrálnemu" panovníkovi podriadené len formálne. Toto platilo i pre České kráľovstvo. Nemecko, ako ríša, figurovalo len "papierovo". Jednotlivé štátne útvary potom pokračovali v ďalších územných výbojoch, nezávislých na centrálnej moci a to dokonca i často medzi sebou. V týchto vojnách Česi samozrejme nezostávali pozadu a snažili sa upevniť hlavne politickú moc. Za panovania českého kráľa a neskoršieho cisára Rímskej ríše Karla IV. (1346 - 1378), došlo k opätovnému nastoleniu pevnej centrálnej moci, ale po jeho smrti všetko vypuklo opäť s nemenšou mierou. Toto obdobie malo byť na dlho posledným obdobím pokoja a prosperity 15. a 16. storočia, bolo poznamenané neustálymi náboženskými vojnami, ktorým výrazne prispela husitská revolúcia v Čechách. Preto nie je náhoda, že sa Nemecko od roku 1519 nazývalo Svätá ríša rímska národa nemeckého (katolíci). Prvá pol. 17. storočia je zasa v znamení mocenských a vojenských sporov medzi Habsburgovcami , ktorí vtedy prakticky nepretržite vládli Nemecku už od roku 1438 a Francúzsku . Spory vyústili vypuknutím tridsaťročnej vojny (1618 -1648), ktorá oficiálne skončila až "Vestfálskym mierom". V tej dobe bolo Nemecko už len akousi konfederáciou cca 300 samostatných štátov, ktoré mali samostatnú politiku a ekonomiku. Medzi týmito štátmi začal v druhej polovici 17. storočia vzrastať vplyv branderburgského kupliarstva, ktorého panovník sa roku 1701 vyhlásil pruským kráľom. Posledná kapitola "starého Nemecka" bola otvorená vypuknutím napoleonských vojen a územným obsadením časti Nemecka a Francúzska, pričom došlo k postupnému zrušeniu asi 200 vtedajších štátikov. Samotná Svätá ríša rímska národa nemeckého bola oficiálne zrušená roku 1806 . Po páde napoleonskej vlády došlo síce k čiastočnej revízii pôvodného územia, ale hlavne k posilneniu politického a vojenského vplyvu "živších" štátov, zvlášť potom Pruska. Roku 1815 bol vytvorených tzv. Nemecký spolok medzi najsilnejšími štátmi, a to Pruskom a Rakúskom. Avšak neustále politické ťahanice o moc vnútri spolku viedli opäť k vypuknutiu rakúsko-pruskej vojne a porážkou Rakúska v r. 1866. Ďalšou vojnou o 4 roky neskôr (1870), tentokrát opäť medzi Francúzskom a Pruskom, došlo ku konečnému zjednoteniu Nemecka pod Pruskou taktovkou. Došlo k zjednoteniu ekonomiky, politiky, posilneniu priemyslu a vyhlásenie Nemeckého cisárstva. Vo svetovej politike sa prejavovalo vytváranie vlastných kolónii zvlášť v Afrike, kde sa dostávalo opäť do konfliktov nielen s tradičným Francúzskom, ale i s Anglickom a Talianskom. Táto politika vojenských ťažení a tvrdej päste bola však pre mocenské ambície Nemecka osudnou. Po skončení I. sv vojny bolo územne silne oklieštené a hospodársky zabrzdené. Preto boli, čiastočne i nútene, prijaté niektoré politické zmeny a r. 1918 bola vyhlásená republika, nazývaná podľa ústavy, prijatej o rok neskôr, Výmarská. Nemecko, sužované vojnovými reparáciami, hospodárskymi a sociálnymi problémami a tiež za prispenia netaktnej politiky víťazných štátov, dalo vzniknúť myšlienke národného socializmu a roku 1993 k nástupu nacizmu k moci. Tým sa začala ďalšia expanzívna politika do okolitých štátov -Rakúsko,Belgicko,Nórsko, Holandsko, Česko-slovensko - a v roku 1939 aj 2.svetova vojna v priebehu ktorej Nemecko obsadilo rozsiahle územia i mimo kontinentálnej Európy a Ázie . Ale ani tento "pokus" Nemecku nevyšiel a tak po kapitulácii roku 1945 bolo rozdelené na 4 okupačné zóny, rozdelené medzi hlavné víťazné štáty (americkú, anglickú, francúzsku a sovietsku). Západné hranice sa navrátili ku stavu z roku 1937. Východné hranice boli posunuté smerom na západ, na rieky Odru a Nisu. Získané územie potom získalo Poľsko ako kompenzácie za násilne zabrané územie Sovietskym zväzom na východe. Roku 1946 došlo ku spojeniu anglickej a americkej zóny na tzv. Bizónu a po pripojení francúzskej zóny roku 1948, vznikla tzv. Trizóna. Od roku 1949 tieto štáty začali vykonávať reštrukturalizáciu parlamentného režimu vo svojich zónach a vytvorením Spolkovej republiky nemecko (NSR), reagoval Sovietský komunistický režim vytvorením bábkového štátu vo svoje zóne, a to Nemeckou "demokratickou"republikou (NDR). Tým došlo k vytvoreniu dvoch navzájom politicky a ekonomicky oddelených štátov a k postupnému vzniku "Studenej vojny", ktorá mohla niekoľkokrát vyústiť k vypuknutiu ďalšieho vojnového konfliktu, tentokrát "atómového". V súvislosti s vývojom v ZSSR koncom 80. rokov došlo roku 1989 k revolúcii v NDR a pádu komunistického režimu. Bol strhnutý Berlínsky múr, ktorý bol symbolom rozdelenia Nemecka a postupne vytvorené podmienky ku znovuzjednoteniu Nemecka. V roku 1994 odišli z územia bývalého NDR poslední ruskí vojaci. Obdobie po zjednotení charakterizovali sociálne napätia, vysoké verejné výdavky a reštrukturalizácia premyslu. Náklady na znovuzjednotenie predstavovali asi polovicu celkových daňových príjmov krajiny. Hospodárske rozdiely medzi východnou a západnou časťou boli väčšie, ako sa predpokladalo. Priemyselná výroba v bývalých východných republikách poklesla o dve tretiny v prvom roku po zjednotení. Koncom 90. rokov ekonomika v týchto krajinách začala rásť v dôsledku značných verejných a súkromných investícií. Mestá ako Drážďany a Lipsko boli obnovené, viac ako 1000 zahraničných spoločností investovalo do nových fabrík, hlavne z toho dôvodu, že pracovníci z tzv. východného bloku boli flexibilnejši čo sa týka pracovného času a mzdy než pracovníci zo západných krajín. Napriek romu, že od zjednotenia Nemecka uplynulo už viac ako 15 rokov, ešte stále pretrvávajú politické i hospodárské rozdiely medzi regiónmi, a práve preto dohoda a konsenzus sú často ťažkopádne.